Facebook

Oddnes som jedným z Vás. Z Vás, o ktorých som každé ráno s napätím a strachom čakal správu v mojom mobile ešte predtým, ako to boli oficiálne výsledky.

Deväť mesiacov mi nezáležalo na ničom viac, ako na ochrane zdravia a životov tých najbezbrannejších z nás. Na životoch starých a chorých ľudí, ktorí sa zrazu znenazdajky stali rukojemníkmi nášho prístupu k nim.

Deväť mesiacov neustále bojujem s ľuďmi, ktorí merajú mieru pandémie len množstvom zatvorených barov a huckajú tým ľudí proti opatreniam a (vlastnej) vláde ... a priznávam, už nevládzem a tešil som sa aspoň na pár dní bez stresu.

Teraz to vyzerá na sviatky iné. Buďte, prosím, mimoriadne opatrní ... viem, pozerať na cudzieho človeka ako na číslo v rade, je pohodlné a v dnešnej dobe u mnohých populárne.

Lenže ľudia čísla nie sú a žiadna starká a starký si naše sebectvo nezaslúži. Žiaden chronicky chorý človek si nezaslúži, aby sme ním opovrhovali a jeho život považovali za menejcenný, len preto, lebo my sme vraj “slobodní”. Nie, nie sme!

Sloboda neznamená šírenie nenávisti voči snahe chrániť najslabších. Sloboda neznamená, že naše práva sú absolútne a bezbranní majú len držať hubu a modliť sa, aby neumreli. Sloboda neznamená, že život onkologického pacienta je menej ako právo na pôžitky života sociopata.

Vianočné sviatky som mal stráviť ako pomocná sila v nemocnici. S cieľom poukázať na obete nášho sebectva - na chorých, mŕtvych a do úmoru unavených zdravotníkov. Teraz budú zrejme plány trochu iné. Áno, štatisticky by som to mal prežiť bez újmy, ale ak by som mal možnosť obetovať môj život za život tisícov nevinných obetí, urobím to.

Prepáčte, prosím. Som ako slon v porceláne a robím chyby ... ale neviem sa toho zbaviť. Neviem sa v tejto vojne odpútať od pre mňa jediného podstatného cieľa - chrániť to najvzácnejšie, čo zostalo tým najbezbrannejším z nás. Ich zdravie a životy.

Pomôžte mi v tom, prosím. BUĎME ĽUĎMI! #ZostaňteZdraví❤️