Facebook

TOTO NIE JE DÔKAZ O PAPALÁŠIZME, ALE VIZITKA NAŠEJ NEKULTÚRNOSTI

Médiá umelo vyrobili kauzu, nad ktorou zastáva rozum. Denník N priniesol bombastický titulok, že expremiér Peter Pellegrini letel pred dvoma rokmi za štátne do Drážďan, aby si pozrel operetu a nezaplatil ani za náklady. „Luxus v smokingu na operete v Nemecku!“ komentujú bulvárne Topky „drahú cestu“ bývalého predsedu vlády. Ten pod tlakom médií sľubuje výdavky uhradiť a servilne provládne Aktuality.sk sa pýtajú, prečo až teraz. A keďže celú záležitosť komentuje minister vnútra Mikulec, je jasné, odkiaľ vietor fúka a kto je pôvodcom tejto „aféry“. A nebol by to Miroslav Beblavý, aby sa na tom nepriživil a ako samozvaný „papalášológ“ vyhlásil, že „smeráci si dovolili veci, o ktorých by sa politikom za Dzurindu ani nesnívalo“.

No. A teraz sa vráťme späť na Zem. V prvom rade, Pellegrini si nebol do Drážďan „zalietať“, ale bol podporiť nášho špičkového tenoristu Pavla Bršlíka na koncerte, ktorý mu môžu závidieť všetky svetové spevácke hviezdy. Sám spevák potvrdil, že vtedajšieho premiéra osobne pozval a poslal mu na predstavenie voľný lístok, ktorý však prišiel tesne pred predstavením. Toto sa rozhodne nevolá papalášizmus, ale reprezentácia štátu a podpora slovenskej kultúry v zahraničí. Možno by burani chceli, aby naša štátna reprezentácia chodila na rebriňáku, ale aj potom by asi frflali, kde vzali na kone, prečo sa predvádzajú a ja neviem ešte čo. Napokon, smejú sa mu, že chodí na traktore, tak asi by mal chodiť na ňom aj do Drážďan, aby boli sedláci spokojní. Toto je strašná hanba a vizitka predovšetkým kultúrnej vyspelosti tohto národa.

Podľa mňa všetci tí novinári a internetoví hejteri ani netušia, kto je to Pavol Bršlík, že je to jeden z najvýraznejších tenoristov na svetovej opernej scéne. Je pravidelným hosťom Viedenskej štátnej opery, Metropolitnej opery v New Yorku, Covent Garden v Londýne, účinkuje a je žiadaný po celom svete. Koncert vysielala aj prestížna televízna stanica ZDF. A my sa ideme sťažovať, že predseda vlády Slovenskej republiky prišiel podporiť svetovú tenoristickú špičku zo Slovenska? Ako prosím?

Vo vyspelých štátoch je bežným zvykom, že najvyšší predstavitelia pravidelne chodia na premiéry popredných umelcov doma alebo na ich prestížne vystúpenia v zahraničí. U nás to robil naposledy len minister kultúry Marek Maďarič. Mali by sme sa radšej pýtať, prečo je súčasnému premiérovi kultúra cudzia a prezidentka si vyberá kultúrne podujatia viac než selektívne. Mne účasť našich najvyšších predstaviteľov na premiérach slovenských umelcov a na ich prestížnych vystúpeniach v zahraničí nevadí, naopak, ja to od nich vyžadujem!

Vraj toto by sa za Dzurindu nestalo? Isteže nie! Ten sa vyvážal na hokej a o kultúru ani nezavadil – to jeho vernému podriadenému Beblavému neprekážalo. A od servilne provládnych novín ako sú Aktuality.sk, ale aj Denník N a ostatné by som očakával, že s rovnakou vášňou budú požadovať, aby Andrej Kiska zaplatil milión eur, ktorý minul na skutočne súkromné cesty domov. Vtedy Andera z Popradu bránili, dnes majú krvavé oči za niekoľko tisíc použitých vskutku efektívne na propagáciu slovenskej kultúry, a hoci po predstavení odletel hneď domov, tvária sa, akoby tam bol na silvestrovskej party.

Tu lietajú vo vzduchu stámilióny za netransparentné kšefty nejakej trnavskej firmy, za nadbytočné zbrojenie a čo ja viem čo ešte, a provládne médiá budú moralizovať nad niekoľkými tisícmi eur za reprezentáciu, na ktorú by sme mali byť hrdí. Nech sa páči, nech odhaľujú zlodejiny bývalej vlády a na ňu napojenej mafie, majú v tom moju plnú podporu. Ale keď sa zameriavajú na diskreditáciu rastúcej popularity opozičného lídra na zjavnú objednávku súčasnej vlády, toto už nie je žurnalistika, ale špinavá a navyše nesmierne hlúpa politika.

Mimochodom, ak by to niekoho vôbec zaujímalo, silvestrovský koncert Pavla Bršlíka v Semperovej opere v Drážďanoch z roku 2019 bol obrovským úspechom slovenského tenoristu a nemecká kultúrna verejnosť s uznaním zaznamenala aj prítomnosť vtedajšieho predsedu vlády SR Petra Pellegriniho. A len úplne na okraj, koncert zaznel aj v rámci osláv 150. výročia narodenia Franza Lehára, ktorého sme si na Slovensku ani len nepripomenuli, hoci kariéru začínal ako vojenský kapelník v Lučenci. Ale koho by to zaujímalo v krajine, ktorá sa stará len o to, aby zostala v milosti nejakého pána, ktorý jej zavše hodí nejakú kosť.

BÁSNIK SVETOVEJ ÚROVNE

Pred 30 rokmi, 27. januára 1991, zomrel jeden z najväčších básnikov 20. storočia a jeden z mojich najobľúbenejších slovenských poetov Miroslav Válek. O Válkovi sa najčastejšie hovorí, že bol „kontroverzným“. Iste. Ktorý veľký umelec ním nebol? Válek nikdy nebol svätcom, ktorý viedol príkladný život, ako komunistický minister kultúry svoj rezort najprv znormalizoval, aby potom dopady normalizácie pomáhal mierniť. V roku 1969 ešte stihol Dominikovi Tatarkovi udeliť titul zaslúžilý umelec, aby ho potom normalizačný režim zomlel do temných hlbín. Niektorí mu nevedia prísť na meno, mnohí umelci však spomínajú, že prežili len vďaka nemu. Rok pred pádom režimu už mal všetkého dosť, odmietol sa naďalej pretvarovať, podal demisiu a koncom roka 1988 napísal do Rudého práva článok „Neznehodnotiť morálny a politický kapitál“, v ktorom sa mimoriadne kriticky vyrovnal s celým obdobím tzv. reálneho socializmu.

Áno, aj toto bol Válek. Ale bol to predovšetkým veľký, geniálny básnik, ktorého poézia sa dotkla svetovej úrovne – čo by sme mali byť schopní uznať aj bez toho, že nedostal Nobelovu cenu. Lenže nevieme. Dnes o ňom mnohí píšu povrchne a typicky slovensky nežičlivo len ako o komunistovi. Taký Peter Zajac sa tvári akoby ho nikdy nestretol, hoci aj on napísal kedysi scenár k filmu o jeho poézii Slovo.

Často Válka prirovnávam k Borgesovi. Každý vie, že Borges patrí k najväčším latinskoamerickým spisovateľom – no jeho tvorba nikdy nebola ocenená Nobelovou cenou, lebo spisovateľ sa zaplietol s vojenským režimom v Argentíne. Podobne pri Válkovi by sme mali konečne priznať: bol aký bol, ale ako básnik bol jedinečný, neopakovateľný a ostáva jedným z najväčších pokladov našej kultúry. Nie náhodou jeho básne zhudobnili Miroslav Žbirka, Pavol Hammel, Dežo Ursíny a mnohí ďalší.

Válek napísal veľa inšpirujúcich básní a každý má rád tú svoju. Ja najviac obľubujem verše, ktoré na mňa prehovárajú silou starozákonného proroka, a pritom nepateticky, civilne, čisto.

Miroslav Válek – Slovo:

Hovor vždy pravdu,
aj keď slovo vyhýbavé
bolo by práve
lákavé.
Nepridávaj ho k veciam
ako cukor ku káve.

Hovor pravdu,
aj keď oči kole.
Pravdy holé
bývajú občas horké.
Nezníž sa nikdy k výhovorke!

Nehovor:
Vec riešiť sa dá
takto, aj takto.
A cieľ vždy
na podstatu
faktov.

No, predovšetkým, vyhýbaj sa fráze.
Nevoď ju všade ako psíka na povraze.
Neschovávaj sa za pamiatku
a necituj ho v každom druhom riadku.

Čím viacej vieš,
tým buď menej chladný.
Cudzí osud nech ťa bolí
viac než vlastný.
Nedaj ho ako cenu do tomboly.
Vedz: žiješ, aby iní boli
šťastní.

Ak sa ti zdá, že si príliš na výslní,
zhasni!
Nemáš právo na súkromné luny.
Ani v láske neklam,
ani v básni.

Vždy buď láskyplný
k tým, čo vrátili sa z pekla
samoty.
Poznali aspoň toľko ako ty.

Nauč sa rozoznávať ozajstnú tvár ľudí.
Váž si tých, čo sa k zlu obracajú čelom.
A buď tvrdý
len k nepriateľom.

Nadovšetko miluj rodný jazyk,
svoju reč.
Je zamat
a je meč.
Nevhodný dotyk nech ju nepokazí.

So slovami hovor, iba keď ste sami.
Vyberaj ich ako drahokamy.
Nie každé je také ako včera.
Ustavične hľadaj slová pravdivé a nové.
Zavrhni nezrozumiteľné,
aj tie, čo rodia nudu.

Toto sem dávam len preto, aby si o mňa ľudia ako europoslanec Šimečka neobtierali ústa, nezaťahovali ma do svojich politických hier a nedávali ma do jedného vreca s poslancom Blahom. Mňa totiž v oxfordských dvojzväzkových Dejinách politického myslenia v strednej Európe necitovali ako "kurióznu politickú postavičku", ale napísali o mne na s. 295 toto:

„Na Slovensku bolo dôležitým faktorom vzniku „novej ľavice“ mierové hnutie. Jeho kľúčová postava Eduard Chmelár (1971), historik a politický analytik, bol neľútostným kritikom „fašistického ducha“ nadnárodných korporácií. Chmelár, ktorý bol ovplyvnený hlavne Noamom Chomským, vypracoval genealógiu „protisystémovej“ opozície a prepojil sociálne hnutia 60. rokov s nedávnymi globálnymi protestnými organizáciami, ako sú ATTAC alebo Svetové sociálne fórum. Napriek tomu sa nerozhodol pre globálne protestné hnutie a uprednostňoval nenásilné uvoľnenie z týchto sietí, pričom obhajoval život v malých komunitách a eko-dedinách na zásadách socializmu a environmentalizmu.“

Je to trochu nepresná charakteristika jednej z mojich kníh, ale o to teraz nejde. Ide o to, že si vyprosím, aby moju akademickú česť špinil nejaký zákerný politický demagóg, ktorý kritizuje "protimigračnú rétoriku" Blahu a jedným dychom vyzdvihuje "obrovskú osobnú odvahu a statočnosť" ruského ultranacionalistu, rasistu a populistu Navaľného. Verme, že jeho premotivovanosť je daná len nepeknými ľudskými vlastnosťami, a nie niečím horším. Doteraz som sa k hejtom nevyjadroval, ale toto primitívne politické spochybňovanie odbornosti zo strany ľudí, ktorí nemajú ani len kapacitu na to, aby pochopili, o čom sa v tých knihách píše, už musí naozaj prestať.

Jasné, že som na túto citáciu hrdý. Nikdy som sa neprirovnával k Štúrovi, Masarykovi alebo Štefánikovi. Ale pre bonifikáciu každého vedca či mysliteľa je takáto citácia jeho diela v zahraničnej publikácii registrovanej v citačných indexoch WoS a v databáze SCOPUS tá najhodnotnejšia. To je objektívny fakt a nejaké hulvátske reči a závistlivé poznámky na tom nič nezmenia.